13. 9. 2011 v Bratislave prebehol najväčší protest pracovníkov v školstve od roku 1989 za účasti zhruba desať tisíc pedagogických aj nepedagogických zamestnancov a ďalších podporovateľov. Verejne zazneli požiadavky Odborového zväzu pracovníkov školstva a vedy na Slovensku (OZ PŠaV) aj samostatnej petičnej iniciatívy tzv. bledomodrých stužiek (BMS). Na proteste sme letákom prezentovali aj náš pohľad na vec. V nasledujúcom texte ďalej rozvíjame niektoré myšlienky a pokúšame sa odpovedať na otázky, ktoré si kladieme my a mnohí naši kolegovia a kolegyne.
Problém č.1
Kto vlastne rozhoduje o štrajku? Výlučne vedenie odborov
Aj napriek výnimočnej iniciatíve pracovníkov v školstve združených okolo BMS a základných organizácií OZ PŠaV (ktorí informujú o problémoch v školstve a zbierajú podpisy pod petíciu BMS a za samotný štrajk), o podobe, priebehu a záveroch prípadného štrajku bude rozhodovať výlučne OZ PŠaV. Presnejšie jeho štrajkový výbor, v ktorom bezpochyby zasadne vedenie odborov.
Ak dôjde k štrajku, pôjde o štrajk podľa Ústavy SR, nie o štrajk o uzavretie kolektívnej zmluvy. V súvislosti s tým odporúčame prečítať si stanovisko KOZ pred generálnym štrajkom z 26.9.2003, ktoré vychádza zo skúsenosti so štrajkom železničiarov v roku 2002. Niektoré výklady ústavného práva na štrajk tvrdia, že toto právo síce náleží každému, avšak iba ak sa organizuje v odborových organizáciách a iných združeniach na ochranu hospodárskych a sociálnych záujmov.
Problém č.2
O akom štrajku je vlastne reč? Nikto nevie a odbory mlčia
Do 29. septembra prebieha zber návratiek s počtom zamestnancov, ktorí sú ochotní zúčastniť sa štrajku. Ak sa vyzbiera potrebný počet podpisov (najmenej 50% zo všetkých cca 125 000 pracovníkov v školstve), bude to veľmi pozitívny signál vlastnej aktivity a nadšenia pracovníkov, k čomu dozaista pomohli BMS.
Čo sa týka formy štrajku, odbory sa nikoho nepýtajú na názor. Na návratke aj na hárkoch, ktoré mali zamestnanci vyplniť a podpísať, sa uvádza súhlas s bližšie nešpecifikovaným štrajkom. Rovnako ako mnohí naši kolegovia a kolegyne by sme chceli veriť, že pôjde o časovo neobmedzený štrajk. Máme však oprávnené pochybnosti. Definitívne rozhodnutie by malo padnúť 6.10.2011 na stretnutí Rady zväzu (Rada sa skladá z predsedu, podpredsedov a delegovaných zástupcov za jednotlivé združenia zväzu). Zatiaľ nikde nezaznelo, že by do 6.10. malo dôjsť k stretnutiam členov základných organizácii OZ PŠaV, na ktorých by sa diskutovalo o podobe štrajku. Nevieme si teda predstaviť, na základe akého mandátu chce Rada rozhodovať. Jedine, že bude rozhodovať podľa vlastnej ľubovôle.
Za veľkú hrozbu považujeme vyhlásenie symbolického štrajku – napríklad vo forme jednodňového štrajku, prípadne deň-dva pred sviatkami či prázdninami alebo po nich. Ako príklad stačí uviesť jednodňový štrajk OZ PšaV vyhlásený 20. júna 2003, ktorého nezmyselný dátum zamestnancov školstva skôr znechutil. Našu nedôveru v konanie odborov vyvoláva najmä táto skúsenosť, dlhoročná mizerná aktivita školských odborov a otázniky ohľadom možných politických súvislostí náhleho prebudenia vedenia odborov (chceli by sme veriť, že ide predovšetkým o reakciu na vlastnú aktivitu členskej základne...). Je tu však aj ďalší signál, že odbory nechcú pritlačiť tak, ako by sme si mnohí priali. V stredu 21.9. publikoval portál sme.sk článok, ktorý sa začína takto: „Minister školstva Eugen Jurzyca z SDKÚ sa nedohodol s odborármi na vyšších platoch, štrajk učiteľov na jeseň bude. O termíne rozhodnú školské odbory podľa ich podpredsedu Jozefa Lužáka 6. októbra. Vtedy bude jasné, či školy zatvoria na celý deň a žiaci budú mať voľno.“ Otázka je, či je veta o jednom dni iba nepresnosť autorky článku, alebo parafráza slov podpredsedu odborov Lužáka, ktorého ďalej v článku viackrát cituje. Nikto z odborov však túto informáciu zatiaľ nepoprel.
Tzv. Usmernenie pre súhlas so štrajkom, ktoré distribuovali odbory (mimochodom, na ich webe sa objavilo až 20.9.!) obsahuje aj hárok s vetou „Súhlasím s účasťou na prípadnom štrajku podľa rozhodnutia Rady Zväzu zo dňa 6. 10. 2011“. Sebakriticky si vravíme, že bola chyba podpísať hárok v takejto podobe. Mohli sme napríklad dopísať „jedine v prípade časovo neobmedzeného štrajku“ alebo niečo podobné. Využili by sme tak dokument, ktorý ide priamo odborom, na deklarovanie nášho postoja, ktorý je často oveľa radikálnejší ako vyhýbavé vyhlásenia vedenia odborov. Žiaľ, túto možnosť sme premrhali, no môže nám byť ponaučením do budúcnosti. Ešte vždy však môžeme vyjadriť stanovisko ako kolektív učiteľov z rôznych škôl a poslať naše názory na ústredie zväzu, ako aj na rôzne internetové stránky či diskusie. Alebo aj demonštrovať pred sídlom zväzu, napríklad práve 6.10.
Časovo neobmedzený štrajk chceme aj s vedomím, že za preštrajkované dni nedostaneme plat. Je nám tiež jasné, že odbory si na vyjednávaní nedajú podmienku, že štrajk ukončia, iba ak bude zamestnancom v školstve preplatený, hoci by to mala byť automatická požiadavka.
Problém č.3
Ak bude štrajk, akú dohodu môžu odbory prijať? Rozhodne sa o nás bez nás
Požiadavky odborov sú stanovené nejednoznačne, takže výsledná dohoda môže byť všelijaká. Odbory ju s ministrom podpíšu za zatvorenými dverami, na jej podobu nebude mať vplyv nikto z nás. Požiadavky odborov odovzdané predstaviteľmi odborov ministerstvu nesú názov „Vyhlásenie účastníkov protestného zhromaždenia 13.9.2011“ a sú podpísané „Účastníci protestného zhromaždenia“. Stalo sa presne to, na čo sme poukazovali – odbory si nechali v davovej situácii „odsúhlasiť“ požiadavky, na formulovaní ktorých sa pracovníci v školstve nijak nepodieľali. S takýmto postupom nesúhlasíme. Odbory mali celé mesiace a roky na to, aby na úrovni základných organizácií rozprúdili diskusiu o problémoch v školstve a ich riešení. Dokonca to mohli urobiť aj teraz, pri zbere návratiek, v ktorých pokojne mohli byť aj otázky týkajúce sa podoby štrajku a požiadaviek.
Buďme konštruktívni – čo môžeme robiť teraz?
Otázkou ostáva, čo robiť, kým sa zbierajú podpisy a kým čakáme na vyhlásenie prípadného štrajku. My, členovia Priamej akcie, si myslíme, že čakať na vyjednávanie s ministerstvom nie je jediná možnosť. Radi by sme sa podelili o naše nápady:
- Vytvorme si vlastné propagačné a informačné materiály, vlastné plagáty, letáky, transparenty na budovách školských zariadení, internetové diskusie, facebookové skupiny a ďalšie komunikačné prostriedky, ktoré môžu slúžiť vnútorným potrebám, ako aj na informovanie ľudí mimo pracoviska. Na škole môžeme na nástenku alebo dvere pripevniť prehlásenie zamestnancov, odkazy na užitočné webstránky k téme a pod. Alebo vyvesme transparent, ktorým dáme najavo, že súhlasíme so štrajkom. Nepotrebujeme masmédiá, aby sa ľudia mali možnosť dozvedieť viac o štrajku a našich postojoch.
- Informujme žiakov/študentov a rodičov o situácii. Opäť môžeme použiť vlastné materiály, no najlepšia je osobná debata. Vysvetlime, aké máme pracovné podmienky a prečo pristupujeme k štrajku. Generácie, ktoré sa školou pripravujú na nástup do zamestnania, by mali rozumieť aj takým veciam, ako je presadzovanie spoločných požiadaviek, boj za ne a solidarita s bojom druhých. A drvivá väčšina rodičov sú tiež pracujúci ľudia ako my, ktorí možno pociťujú problémy na svojich pracoviskách. Môžeme sa vzájomne povzbudiť k ich riešeniu.
- Navrhnime kolegom a kolegyniam, ktorí majú záujem, pravidelné stretnutia, prípadne založme mailing-list alebo skupinu zamestnancov školy na Facebooku. Takto môžeme napríklad sformulovať konkrétnejšie požiadavky a poslať ich odborom ako kolektív, alebo jasne povedať, že chceme jedine časovo neobmedzený štrajk. Oslovme tých najaktívnejších v našom okolí a dohodnime sa, ako sa skontaktovať s ostatnými. Nezáleží na tom, kto je v odboroch a kto nie, rozhodovať by sme mali všetci, lebo sa to týka nás všetkých. Kolektívy aktívnych zamestnancov, ktoré takto vzniknú (a na viacerých miestach je k tomu veľký potenciál) sa môžu stať základom pre riešenie ďalších problémov v školstve. Či na seba vezmú podobu existujúcich školských odborov, nového odborového zväzu alebo neformálnych skupín, je na rozhodnutí tých, ktorí sa v nich budú organizovať. My sa prikláňame k takej forme organizovania, kde sa rozhoduje na základe priamej demokracie zdola bez platených funkcionárov a kde akúkoľvek dohodu musia schváliť zamestnanci. Ak má nastať zmena v presadzovaní záujmov zamestnancov, je podľa nás nevhodné kopírovať postupy a spôsoby organizovania, aké vidíme napríklad v prípade OZ PšaV. Jedným dychom však treba dodať, že to znamená byť aktívni a iniciatívni nie raz za 20 rokov, ale vždy, keď je treba.
- Solidárne a benefičné akcie v prípade časovo neobmedzeného štrajku. Štrajk by znamenal, že prídeme o platy a niektorí sa ocitneme vo veľmi nepríjemnej situácii. Podpredseda OZ PŠaV sa po proteste v Bratislave vyjadril, že akcia podstatne vyčerpala zdroje v štrajkovom fonde odborov. Nečudovali by sme sa, keby to odbory vytiahli ako jeden z dôvodov, prečo nejsť do časovo neobmedzeného štrajku. To však nie je argument. Napríklad mnohé štrajky v zahraničí idú ruka v ruke s úsilím posilniť solidárne väzby medzi pracujúcimi a zapojiť do nich rozličnými formami čo najviac ľudí. Sami sme organizovali niekoľko benefičných aktivít, na ktorých sa vyzbierali stovky až tisíce eur pre štrajkujúcich zamestnancov, ktorí o to požiadali (prevažne v rámci Medzinárodnej asociácie pracujúcich, ktorej sme súčasťou). Príkladom benefičnej akcie môžu byť napríklad koncerty miestnych kapiel, spoločenské podujatia s možnosťou verejných zbierok, zbierka medzi priateľmi a známymi atď. Tieto aktivity majú nielen priamy hmotný účinok, teda získanie prostriedkov pre ľudí v štrajku. Ide v nich aj o niečo hlbšie – učia. Sú solidaritou v praxi a spájajú komunitu: dedinu, mestskú štvrť, mesto. A dajú sa uskutočniť veľmi jednoducho. Ak bude treba, radi prispejeme skúsenosťami a pomôžeme s organizáciou.
Školstvo a naše pracoviská v širších súvislostiach – teraz a potomVyššie uvedené návrhy do istej miery už uskutočňujú aktívni pracovníci v školstve. Ich aktivita môže viesť k vzniku komunikačnej a koordinačnej siete, ktorá môže byť základom pre budúcu činnosť. Prípadný štrajk určite nevyrieši všetky naše problémy. Školstvo totiž nie je iba o platoch, skoršom odchode do dôchodku či kreditovom systéme. Hoci nepochybne ide o dôležité témy, zažívame aj iné problémy – preplnené triedy, tlak na znižovanie počtu učiteľov, reformy osnov, príprava nových a nových časovo-tematických plánov výučby a školských vzdelávacích programov, problémy s rozvrhom, nedostatok učebníc a pomôcok, problémy s ďalším vzdelávaním učiteľov, tlak riaditeľov a rodičov na známky, nezmyselné pravidlá o dozore, ktoré človeku v podstate bránia ísť na toaletu, posúvanie povinností z vedenia na učiteľov a pod. Nezahrnuli sme ani problémy nepedagogických zamestnancov, ktorí sa cítia byť odsunutí bokom a neformulujú svoje požiadavky, čo je pravdepodobne hlbší problém vyplývajúci z rozdielnej náplne práce (nie sú priamou súčasťou výchovno-vzdelávacieho procesu), ktorú vykonávajú v školstve, ako aj dôsledok činnosti školských odborov. A nezmienili sme sa ani o vzťahu nadriadení – podriadení. Veľa riaditeľov a riaditeliek teraz síce stojí na strane zamestnancov (vďaka nim mohlo prísť na protestné zhromaždenie toľko ľudí bez toho, aby za to museli bojovať), no práve ich nariadenia idú počas bežného chodu školy často proti nám a vyvolávajú našu nevôľu. Všetko sú to témy, ktoré si vyžadujú väčšiu pozornosť.
Školský systém je nastavený zle. Školy, ako ich poznáme dnes, slúžia skôr na „odkladanie“ detí, keďže rodičia musia chodiť do práce. Učitelia sa musia pridŕžať záväzných dokumentov, ktoré sú do veľkej miery odrhnuté od reálneho života. Najdôležitejšou úlohou škôl je pripraviť človeka, aby sa mohol predať na trhu práce (aj keď ani to sa veľmi nedarí). Nie sú miestom, kde by sa rozvíjala osobnosť a schopnosti človeka, čo by prispievalo k rozvoju spoločnosti ako celku.
Okrem toho školstvo nejestvuje odtrhnuté od iných sfér spoločenského života. Čelí dôsledkom premeny štátno-kapitalistických vzťahov za bývalého režimu na voľnotrhové kapitalistické vzťahy. Dalo by sa povedať, že je to ako z blata do kaluže a výchovno-vzdelávací systém, ktorý by skutočne pomáhal v rozvíjaní jednotlivca aj spoločnosti, podľa nás nie je možný ani v blate, ani v kaluži.
Do toho všetkého v súčasnosti vstupujú aj úsporné opatrenia súvisiace s globálnou finančnou krízou. Zdôrazňuje sa nám, že nemôžeme dostať, čo žiadame. Jedno je však veľmi zaujímavé – odmietli sme akceptovať tvrdenia, že na splnenie našich požiadaviek nie sú peniaze, a tým sme zároveň odmietli podriadiť naše potreby logike voľného trhu. Či už si to uvedomujeme alebo nie, je to niečo, čo bude mať historický význam aj pre ďalších nespokojných pracujúcich.
Aj po prípadnom štrajku ostane v školstve množstvo problémov, ktoré bude treba riešiť. Môžeme o nich diskutovať, formulovať požiadavky a bojovať za zlepšenie podmienok na úrovni jednotlivých škôl. Toto vyhlásenie sme napísali predovšetkým preto, aby sme zdôraznili, že na otázku „čo ďalej?“ podľa nás existujú odpovede. Nechceme, aby naša iniciatíva, na ktorú môžeme byť po rokoch pasivity a nezáujmu naozaj hrdí, vyprchala alebo sa utlmila kozmetickými zmenami. Radi by sme preto podnietili k úvahám a konkrétnym činom našich kolegov a kolegyne z radov pedagogických aj nepedagogických pracovníkov.
Učitelia z Priamej akcie
- - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - -
Priama akcia je organizácia, ktorá sa sústreďuje na riešenie problémov na pracoviskách, v bydlisku a na školách, a organizovanie solidárnych akcií za práva a požiadavky pracujúcich u nás aj v zahraničí. Od roku 2000 je sekciou Medzinárodnej asociácie pracujúcich (MAP), ktorá združuje zväzy a iniciatívy zo 16 krajín sveta.
Ako pracujúci máme vlastné záujmy, odlišné od zamestnávateľov, manažérov a politikov. Chceme ich presadzovať prostredníctvom vlastnej organizácie, nezávislej od parlamentnej politiky, politických strán, zamestnávateľských a štátnych orgánov, cirkví a odborov.
V Priamej akcii nájdeš ľudí, ktorí nemajú jednotné politické názory. To, čo nás spája, je zhoda v metódach, princípoch, fungovaní a cieľoch organizácie. Hoci nie sme klasický odborový zväz, usilujeme sa plniť viaceré funkcie, ktoré plnia odbory.
Ak si myslíš, že aktivity na pracovisku majú zmysel, alebo chceš vedieť konkrétnejšie informácie o Priamej akcii, ozvi sa nám na email priamaakcia@priamaakcia.sk.
Súvisiace články:
Z protestu pracovníkov v školstve
Materiály venované prevažne sporom na pracoviskách a v komunite
No comments:
Post a Comment