Počas nepokojov v londýnskych štvrtiach a v ďalších britských mestách vydala severolondýnska skupina Solidarity Federation (MAP Veľká Británia) prehlásenie k udalostiam. Vyjadrujú v ňom svoj názor na ničenie, ku ktorému došlo, a vysvetľujú širšie súvislosti vzniku nepokojov. Hoci strety v uliciach postupne ustali a nastupuje policajná represia, rozhodli sme sa ho publikovať.
V situácii, keď médiá obviňujú „anarchiu“ zo vzrastajúceho násilia v Londýne a celom Anglicku, sa North London Solidarity Federation zhodla, že by sa k veci mala vyjadriť anarchistická organizácia aktívna v hlavnom meste.
V priebehu posledných dní spôsobili nepokoje značné škody na výkladoch obchodov, domoch a autách v mnohých častiach Londýna. Z ľavej strany politického spektra počúvame klasické výkriky o tom, že je na vine chudoba. Z pravej strany zasa, že tragédiu využívajú gangy a asociálne živly. Oboje je pravda. Prebiehajúce rabovanie a nepokoje sú zložitý jav a nájdeme v nich mnoho motívov.
Nie je náhoda, že k nepokojom dochádza teraz, keď sa rušia podporné siete pre neprivilegované vrstvy, ľudia sú vydaní napospas osudu a ich pád na sociálne dno sprevádzajú údery obuškov londýnskej polície. Týmto sa však nedá ospravedlniť podpaľovanie domov a terorizovanie pracujúcich ľudí. Tí, ktorí sa toho dopustili, si nezaslúžia podporu.
Zúrivosť ľudí v chudobnejších štvrtiach je taká, aká je, hrozivá a neovládateľná. Nie však nepredvídateľná. Británia sa už desaťročia usiluje skrývať svoje sociálne problémy a akoby zahnať ľudí do ohrady stráženej brutálnymi ozbrojenými hliadkami. Vyrastať v týchto štvrtiach často znamená nikdy ich neopustiť, jedine ak v policajnom aute. Rovnaké problémy viedli v 80. rokoch k nepokojom v Toxtethe a v 90. rokoch prispeli k rozsiahlym nepokojom proti dani z hlavy. A teraz sú späť - lebo rovnaké problémy tu nielen ostávajú; dokonca sa ešte zhoršujú.
Policajné obťažovanie a brutalita sú v britských štvrtiach každodennou realitou. Systém sociálnych dávok, ktorý ledva zabezpečuje prežitie, sa postupne okresáva a ruší. V Hackney povedali sociálnym pracovníkom v teréne, ktorí pochádzajú zo spomínaných štvrtí a poznajú tamojšie deti, takže by mohli riešiť ich problémy, že už nebudú dostávať finančnú podporu. Ceny nájomného stúpajú a štátom dotované pracovné miesta, vďaka ktorým si ľudia z týchto lokalít mohli zarobiť, sa rušia v mene tzv. Big Society politiky. Ľuďom, ktorí mali vždy veľmi málo, teraz neostáva nič. Nič, čo by mohli stratiť.
Nemali by sme podhodnocovať ani úlohu médií. Hoci sa veľa hovorilo o „pokojnom proteste“, ktorý predchádzal udalostiam v Tottenhame, keby išlo iba o zhromaždenie pred policajnou stanicou, médiá by sa o to veľmi nezaujímali. Policajné násilie a protesty proti nemu sú na dennom poriadku. Médiá o ňom však majú potrebu hovoriť, až keď druhá strana odpovie násilím (či už na legitímne ciele alebo nie).
Takže by nás nemalo prekvapovať, že ľudia žijúci v chudobe a násilí rozpútali vojnu. Nemalo by nás prekvapovať, že kradnú plazmové televízory, ktorými zaplatia niekoľkomesačné nájomné, a na poličkách nechávajú knihy, ktoré by nepredali. Pre mnohých je to jediná forma ekonomického prerozdeľovania, aké môžu očakávať v najbližších rokoch, kým sa budú márne usilovať nájsť si prácu.
Veľa sa písalo o skutočnosti, že „výtržníci útočia na vlastné komunity“. Nepokoje sa však nedejú v sociálnom vákuu. Násilné protesty v 80. rokoch boli viac cielené, vyhýbali sa útokom na nevinných a zameriavali sa na symboly triedneho a rasového útlaku: políciu, policajné stanice a obchody. Čo sa udialo od 80. rokov? Konzervatívne vlády urobili veľa, aby zničili akýkoľvek pocit triednej solidarity a identity. Prekvapí potom niekoho, že sa výtržníci obrátili proti členom našej vlastnej triedy?
Solidarity Federation je založená na myšlienke vzdoru prostredníctvom bojov na pracoviskách. Nezapájame sa do rabovania a na rozdiel od predvídateľných reakcií pravice či „sympatizujúcich, ale odsudzujúcich“ ľavicových komentátorov nebudeme odsudzovať tých, ktorých nepoznáme a ktorí sa rozhodli zobrať si späť časť bohatstva, ktoré im bolo odopierané celý život. Nebudeme sa však ani tváriť, že ich nevidíme.
Ako revolučná organizácia nemôžeme prehliadať útoky na pracujúcich ľudí, na nevinných. Podpaľovanie obchodov, nad ktorými bývajú ľudia; dopravných prostriedkov, ktorými cestujú do práce; okrádanie ľudí na ulici a podobné činy sú útokmi na nás a mali by sme proti nim bojovať rovnako odhodlane ako proti akýmkoľvek krokom, od vládnych„úsporných“ opatrení a zdierajúcich nájomcov až po šéfov, ktorí si prisvojujú našu prácu. Dnes večer a dokiaľ bude treba by sa ľudia mali spojiť a brániť, ak násilie ohrozuje ich domovy a komunity.
Sme presvedčení, že legitímny hnev výtržníkov môže mať oveľa väčší vplyv, ak sa usmerní kolektívnym a demokratickým smerom a nebude mať za cieľ útočiť na iných pracujúcich, ale budovať nový svet bez vykorisťovania a nerovnosti, ktorú sú vlastné kapitalizmu.
North London Solidarity Federation Z webstránky Solidarity Federation preložil Rudolf Ková
V situácii, keď médiá obviňujú „anarchiu“ zo vzrastajúceho násilia v Londýne a celom Anglicku, sa North London Solidarity Federation zhodla, že by sa k veci mala vyjadriť anarchistická organizácia aktívna v hlavnom meste.
V priebehu posledných dní spôsobili nepokoje značné škody na výkladoch obchodov, domoch a autách v mnohých častiach Londýna. Z ľavej strany politického spektra počúvame klasické výkriky o tom, že je na vine chudoba. Z pravej strany zasa, že tragédiu využívajú gangy a asociálne živly. Oboje je pravda. Prebiehajúce rabovanie a nepokoje sú zložitý jav a nájdeme v nich mnoho motívov.
Nie je náhoda, že k nepokojom dochádza teraz, keď sa rušia podporné siete pre neprivilegované vrstvy, ľudia sú vydaní napospas osudu a ich pád na sociálne dno sprevádzajú údery obuškov londýnskej polície. Týmto sa však nedá ospravedlniť podpaľovanie domov a terorizovanie pracujúcich ľudí. Tí, ktorí sa toho dopustili, si nezaslúžia podporu.
Zúrivosť ľudí v chudobnejších štvrtiach je taká, aká je, hrozivá a neovládateľná. Nie však nepredvídateľná. Británia sa už desaťročia usiluje skrývať svoje sociálne problémy a akoby zahnať ľudí do ohrady stráženej brutálnymi ozbrojenými hliadkami. Vyrastať v týchto štvrtiach často znamená nikdy ich neopustiť, jedine ak v policajnom aute. Rovnaké problémy viedli v 80. rokoch k nepokojom v Toxtethe a v 90. rokoch prispeli k rozsiahlym nepokojom proti dani z hlavy. A teraz sú späť - lebo rovnaké problémy tu nielen ostávajú; dokonca sa ešte zhoršujú.
Policajné obťažovanie a brutalita sú v britských štvrtiach každodennou realitou. Systém sociálnych dávok, ktorý ledva zabezpečuje prežitie, sa postupne okresáva a ruší. V Hackney povedali sociálnym pracovníkom v teréne, ktorí pochádzajú zo spomínaných štvrtí a poznajú tamojšie deti, takže by mohli riešiť ich problémy, že už nebudú dostávať finančnú podporu. Ceny nájomného stúpajú a štátom dotované pracovné miesta, vďaka ktorým si ľudia z týchto lokalít mohli zarobiť, sa rušia v mene tzv. Big Society politiky. Ľuďom, ktorí mali vždy veľmi málo, teraz neostáva nič. Nič, čo by mohli stratiť.
Nemali by sme podhodnocovať ani úlohu médií. Hoci sa veľa hovorilo o „pokojnom proteste“, ktorý predchádzal udalostiam v Tottenhame, keby išlo iba o zhromaždenie pred policajnou stanicou, médiá by sa o to veľmi nezaujímali. Policajné násilie a protesty proti nemu sú na dennom poriadku. Médiá o ňom však majú potrebu hovoriť, až keď druhá strana odpovie násilím (či už na legitímne ciele alebo nie).
Takže by nás nemalo prekvapovať, že ľudia žijúci v chudobe a násilí rozpútali vojnu. Nemalo by nás prekvapovať, že kradnú plazmové televízory, ktorými zaplatia niekoľkomesačné nájomné, a na poličkách nechávajú knihy, ktoré by nepredali. Pre mnohých je to jediná forma ekonomického prerozdeľovania, aké môžu očakávať v najbližších rokoch, kým sa budú márne usilovať nájsť si prácu.
Veľa sa písalo o skutočnosti, že „výtržníci útočia na vlastné komunity“. Nepokoje sa však nedejú v sociálnom vákuu. Násilné protesty v 80. rokoch boli viac cielené, vyhýbali sa útokom na nevinných a zameriavali sa na symboly triedneho a rasového útlaku: políciu, policajné stanice a obchody. Čo sa udialo od 80. rokov? Konzervatívne vlády urobili veľa, aby zničili akýkoľvek pocit triednej solidarity a identity. Prekvapí potom niekoho, že sa výtržníci obrátili proti členom našej vlastnej triedy?
Solidarity Federation je založená na myšlienke vzdoru prostredníctvom bojov na pracoviskách. Nezapájame sa do rabovania a na rozdiel od predvídateľných reakcií pravice či „sympatizujúcich, ale odsudzujúcich“ ľavicových komentátorov nebudeme odsudzovať tých, ktorých nepoznáme a ktorí sa rozhodli zobrať si späť časť bohatstva, ktoré im bolo odopierané celý život. Nebudeme sa však ani tváriť, že ich nevidíme.
Ako revolučná organizácia nemôžeme prehliadať útoky na pracujúcich ľudí, na nevinných. Podpaľovanie obchodov, nad ktorými bývajú ľudia; dopravných prostriedkov, ktorými cestujú do práce; okrádanie ľudí na ulici a podobné činy sú útokmi na nás a mali by sme proti nim bojovať rovnako odhodlane ako proti akýmkoľvek krokom, od vládnych„úsporných“ opatrení a zdierajúcich nájomcov až po šéfov, ktorí si prisvojujú našu prácu. Dnes večer a dokiaľ bude treba by sa ľudia mali spojiť a brániť, ak násilie ohrozuje ich domovy a komunity.
Sme presvedčení, že legitímny hnev výtržníkov môže mať oveľa väčší vplyv, ak sa usmerní kolektívnym a demokratickým smerom a nebude mať za cieľ útočiť na iných pracujúcich, ale budovať nový svet bez vykorisťovania a nerovnosti, ktorú sú vlastné kapitalizmu.
North London Solidarity Federation Z webstránky Solidarity Federation preložil Rudolf Ková
No comments:
Post a Comment